Križka Teodor
* 08.06.1956
* Košice
0%
Križka Teodor - Životopis
Životopis autoraTeodor Križka sa narodil 8. júna 1956 v Košiciach. V rokoch 1971 – 1975 bol študentom Strednej priemyselnej školy dopravnej v Košiciach. Rok pôsobil ako učiteľ na základných školách v Bidovciach a vo Veľkej Ide (1975 – 1976). V rokoch 1977 – 1983 študoval na Literárnom inštitúte M. Gorkého – oddelenie poézie. Roku 1983 nastúpil do redakcie vydavateľstva Smena (1983 – 1990), kde pôsobil ako vedúci redakcie Pôvodná tvorba. Nasledujúce dva roky redigoval v Spolku sv. Vojtecha obnovený mládežnícky časopis Plameň. Na prelome rokov 1992 a 1993 pôsobil na Ministerstve kultúry SR. Päť rokov pôsobil v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky ako poradca pre kultúru, cirkev a školstvo (1993 – 1998). V roku 1998 založil v Bratislave časopis Kultúra, týždenník závislý od etiky, ktorý nadväzuje na odkaz rovnomennej katolíckej kultúrnej revue, najmä na obdobie jej redigovania Ladislavom Hanusom. Je jeho vydavateľ i šéfredaktor.
Literárna tvorba - poézia
Zaklínanie jari (1983), Pokojná v nepokoji (1986), Slnečná noc, mesačný deň (1987), Večernica Ranná hviezda (2001), Smädná voda (2004), Bozk slzou (2008), Skorocely (2008), Beata Nox (Blažená noc) (2009), Krehkosti (2009, súčasťou knihy sú aj lyrické texty poetky K. Džunkovej)
Literárna tvorba - esej
Srdce Sizyfos (2006, kniha esejí a básní)
Literárna tvorba - pre deti a mládež
Pošepkala vločka nehu do oblôčka (2001), Kresbička drobná navždy visí v ráme (2006)
Literárna tvorba - preklad
Z ruštiny preložil poéziu Arsenija Tarkovského Kniha trávy (1989) a Borisa Pasternaka Plačúci sad (1990). Zostavil a podieľal sa na preklade výberu z poézie a publicistiky Jevgenija Jevtušenka Len aby z toho niečo nebolo (1988). Preložil aj knihu poézie karpatskonemeckého básnika Ervína K. Pohla Piesne mŕtvym deťom. V jazykovej spolupráci s Vincentom Šabíkom preložil Sonety Orfeovi Reinera Mariu Rilkeho (1999). Časopisecky publikoval okrem iných aj preklady z diela Jana Zahradníčka, Jakuba Demla, Holana, Kostohryza a i.
Literárna tvorba - editorská činnosť
Z tmy svieti tvoja dlaň (1986, výber z mladej slovenskej ľúbostnej poézie), Sfinga spieva pri jasličkách (1991, výber z poézie exilového básnika Karola Strmeňa)
Charakteristika tvorby
Križkova poézia sa od prvopočiatku vedome vracia k odkazu medzivojnovej slovenskej poézie, najmä Katolíckej moderny. Zreteľné to je už od debutu Zaklínanie jari, v ktorom pre vtedajšiu cenzúru chýba napr. báseň Gavrilo rezbár, napísaná ešte počas moskovských štúdií a uverejnená až v tretej básnickej zbierke. Súvisí to s osobnou katarziou básnika, ktorú prežil v konfrontácii s realitou počas vysokoškolských štúdií v moskovskom Literárnom inštitúte (cesty za pravoslávnymi mníchmi do Trojicko-sergejevskej lavry v Zagorsku a debaty s potulným kazateľom, pravidelné návštevy liturgií v katolíckom Kostole sv. Ľudovíta na Malej Lubianke, pašovanie Svätého Písma) a v dotyku s ruskou klasickou literatúrou (Dostojevskij), ale najmä poéziou (Lomonosov, Lermontov, Puškin, Vološin, Blok, Jesenin, Pasternak, Rubcov) a náboženskou filozofiou (Soloviov, Berďajev). Veľký vplyv na jeho vývoj mal aj gréckokatolícky kňaz, jezuita Michal Fedor, ktorý mu bol príkladom zápasu o zachovanie ľudskej dôstojnosti a schopnosti rozdať sa až po sebaobetovanie.
Teodor Križka sa vôbec netají tým, že „svätyňou jeho života je práve ona – poézia, ktorú vníma ako oslavovateľku Boha“. Spomínaný kontext je evidentný v zbierkach Večernica Ranná hviezda (2001) a Smädná voda (2004). Smädná voda, i keď neskôr vydaná, predsa len chronologicky predchádza Večernici.
Básnická zbierka Večernica Ranná hviezda je koncipovaná na základe navonok jednoduchého, no vo vnútri systematického kľúča. Pozostáva z pilotnej básne – Večernica Ranná hviezda – a zo šiestich častí: Otázky, Genetika, Tajná večera, Príhovor k vtákom, Kráľovská cesta, Obrátený kalich a Fragmenty z púšte.
V úvodnej básni autor načrtol, akú poéziu bude predkladať v nasledujúcich riadkoch – metaforickú, obraznú, symbolickú a hlavne sémanticky nasiaknutú pozemskými krásami i nadprirodzenom.
Úvodnú a záverečnú časť zbierky tvoria cykly pätnástich sonetov, ktoré tematicky i motivicky istým spôsobom participujú na rovnakom základe. Nielenže všetky otázky, ktoré si autor kladie, odkrývajú empirické jadro prežitých dní, ale zároveň pôsobia ako rieka vstupujúca do hlbín kvapľových jaskýň, plných ornamentov, ale aj záhadných i tajomných (zradných? ) zákutí, dosiaľ neprebádaných. Sú to vnútorné ponory, tak trochu subjektívne meditácie, rozjímania, úvahy lyrického subjektu nad bytím, metafyzickými záhadami, nad silou Pánovho spasiteľného slova, ale i nad skutočným šťastím v duši, nad pochopením, radosťou, porozumením a hlavne láskou. Tá je podľa Teodora Križku najdôležitejšia: „Ak chceš byť dobrý, na lásku sa premeň“ (s. 12). Takáto láska je tu základným ontologickým problémom.
Sonety vytvárajú lineárnu významovú konštrukciu – každý sonet sa končí istým veršom a tým istým sa začína ďalší sonet – ďalšia báseň. V poslednom (pätnástom) sonete oboch cyklov sú verše z jednotlivých básní litanicky zoradené. Sonetové cykly Križkovu básnickú zbierku otvárajú i uzatvárajú.
Zbierka je venovaná matke (autorovej matke, Matke Sedembolestnej... ), hviezde – Ave Maris Stella! (Buď pozdravená, Hviezda ranná). Mária, ochrankyňa ľudských túžob a nádejí –tak vystupuje z Križkových básní. Jej úsmev – tichá hudba spoza nebies – je záštitou porozumenia a utrpenia zároveň. V niektorých momentoch však obraz hviezdy vyznieva nie veľmi duchovne – nepôsobí rovnakou istotou a jednoznačnosťou. Túto neistotu akoby konotoval ďalší význam slova hviezda vo verši: „je vôbec možné dúfať v nehu hviezdy? “ Jeho večernica je síce nádherná a žiarivá, ale často veľmi vzdialená a zároveň v istom zmysle chladná. A preto niekedy iba platonicky vyznieva obdiv tváre hviezdy božskej, teraz však konkrétnej Márii z mäsa a kostí („našiel si dievča, stane sa mu ženou“). Potom sa už vitalisticky nadchýna radosťou a šťastím a pri myšlienke na ňu cíti v hrudi „čistý spev srdca“. Láska je však v jeho podaní kompromisom morálnych hodnôt a estetických kritérií – dochádza k vyrovnaniu medzi estetickým a etickým momentom.
Ostatné básnické cykly len potvrdzujú, že poézia Teodora Križku vyviera z hlbín citlivej ľudskej duše a vnímanou jednoduchosťou a myšlienkovou vznešenosťou nachádza krásu celého sveta i celého univerza.
Apropo príroda – tá má v tejto zbierke, ale i v tej nasledujúcej, nezastupiteľné miesto. Je tým regeneračným miestom, priestorom duchovnej obnovy a pokoja na rozjímanie. A práve príroda potom dotvára kolorit Križkovho spirituálneho videnia sveta. Potvrdzujú to i básne Ako pole s makom, Javory, Príhovor k vtákom, ale i báseň Prosbička.
Vo zvyšných cykloch sa Teodor Križka prejavuje ako exercitátor, žalmista a lokálpatriot. Katarznými postupmi sa pokúša objaviť alebo racionálne zdôvodniť to metafyzické, chráni kresťanské i národné bašty – v básňach Sedembolestná, Svätý Cyril a Metod, Dvojkríž, Svätý Gorazd, do lyrických pásiem pretavuje biblické príbehy, napr. Útek do Egypta, ale i príležitostne venuje básne J. Binderovi, V. Beniakovi, J. Tisovi, J. CH. Korcovi a J. Kulichovi. Zároveň sa prejavuje – a to sa týka formy básne – ako hravý experimentátor. Rýmom ozváštnené verše striedajú epicky ladené básne. Obe skupiny básní sú významovo nasýtené a dôkladne prepracované. Predsa však dominuje forma – rýmová zviazanosť a tvar jednotlivých básní – kalich, veža, dvojkríž, premenenie.
V skratke možno zhrnúť, že táto zbierka je „filozofickým a umeleckým zamyslením nad vlastným osudom aj osudom celého národa. Jej zmyslom je zastaviť sa v žiari hviezd, uvažovať nad sebou a životom, nájsť si jasnú cestu za svojou hviezdou a postupovať smerom k nej“.
Zbierka Smädná voda vlastne tematicky predchádza Večernici Rannej hviezde (verše boli napísané na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch). Už autor doslovu Pavol Števček pokladal T. Križku za „jedinečného a originálneho básnika, patriaceho medzi slovenských tvorcov, teoreticky najpripravenejších na poéziu“.
Básnik je v tejto zbierke mimoriadne plodný – rozhodne tu neplatí heslo menej je niekedy viac. Nejde iba o kvantitu – básní je v knižke „ako maku“ – ide hlavne o ich spracovanie. Verše sú vycizelované a dokazujú básnikovu náročnosť na výraz i formu. Opakujú sa vence sonetov, ostatné rýmové formy, ale aj básne formálne prispôsobené obsahu – z textu vystupujú stromy, veže, zvony, ale i budúce matky v požehnanom stave. To všetko sú v jeho poézii symboly, styčné body recepcie.
Nemožno nespomenúť Križkovu spiritualitu a jeho bezvýhradnú vieru v Boha. I napriek tvrdeniam a výčitkám o jeho hranej póze spirituálneho básnika vyznievajú básne tohto typu pokorne, úprimne a čitateľa presviedčajú o opravdivosti básnikových úvah a názorov. Niektoré básne sú svojou ľahkosťou a litanickou formou predurčené na rozjímanie. To sa opätovne, ako to bolo i v predchádzajúcej zbierke, najlepšie dosahuje v pokoji – v pokojnej a nerušenej prírode, ktorú vníma s františkánskou citlivosťou a láskou. Tá mu zároveň poskytuje celý rad symbolov, za ktoré môže latentne postaviť skutočné, pravdivé vyznenie básne. Nadreálne tajomstvo v podstate ani nie je tajomstvom, v jeho chápaní je zmyslom a podstatou, túžbou a naplnením, prosbou a vyslyšaním. Preto sa ani prvoplánovo neobáva na mnohých miestach demonštrovať svoju príslušnosť k cirkvi (Fragmenty zo spevníka) a preukázať svoju vieru v Boha. Tieto atribúty by v jeho poézii nemuseli byť vôbec prítomné – jeho spirituálny rozmer cítiť z kontextového vyznenia jeho veršov a hlavne z katarzných postojov. Ján Števček konštatuje, že „básnik je prosto v pozícii, v ktorej sa básni; v ktorej sa nekáže, bohoslužobne nespieva, nementoruje a neprikazuje kľačať ako pri skrúšenej modlitbe“ (s. 168).
Nevyhýba sa ani národnej otázke a príležitostne ladenej poézii. Básne tohto typu sú roztrúsené prakticky vo všetkých cykloch tejto knižky, a tak sa dozvieme o Rozlúčke s D. Ďurišinom, o Jánovi Zahradníčkovi, Jánovi Magovi, K. Strmeňovi, V. Turčánym, L. Hanusovi, A. Radlinskom, Angele Marici, Terezke Ježiškovej ... ale vyzdvihuje i rodnú reč, Devín, vo veršoch prináša chválu slovenčiny...
Tematickým i žánrovým odlíšením sa vyznačuje časť nazvaná Snežná omša. Ide o veršovaný dramatizovaný obrázok, kde na pozadí scenérie snežnej noci vystupuje poet a jeho predstavy – láska, túžba... Dialogická veršovaná forma je veľmi vydarená a pôsobí sviežim, dynamickým dojmom.
Zbierku uzatvára spomínaným brilantným vencom sonetov.
'Životopis autora Križka Teodor'